Z náhrobku žiarila mladá tvár krásneho dievčaťa, ktoré bolo na tej fotografii veľmi šťastné. Jej úsmev bol taký krásny, akoby nikdy nepoznal nič iného než krásu a lásku. Pred hrobom stál chlapec a díval sa smutne na náhrobok, ktorý mal vyrytý takýto citát: "Kde všade pôjdeš a budeš na mňa myslieť, nájdeš ma vždy vedľa seba." Ten chlapec mohlo mať asi tak 18 rokov. Stál tam v tieni lipy a držal kyticu nezábudiek.
Stála som tam oproti s veľkou dávkou bolesti a troškou zvedavosti. On tam stál tri hodiny, ale ani raz sa neobzrel. Tak som pristúpila bližšie. Bol to veľmi pekný chlapec a veľmi som sa čudovala, že taký pekný chlapec nie je niekde na kúpalisku, kde by bol stredom pozornosti. No on tu stojí a z očí mu padajú slzy. Keď som zbadala jeho ústa, všimla som si, že sa s niekým rozpráva, ale nikoho som nevidela. Až po chvíli som si uvedomila, že slová, ktoré vychádzajú z jeho úst patria tomu, čo už na večnosť spí... Zo začiatku som nerozumela čo to rozpráva, no keď zvýšil hlas, bolo mu rozumieť, čo hovorí: "Prečo si mi odišla? Prečo?..."
V tej chvíli, keď som to počula, som sa chcela vidieť na nejakom inom mieste, aby som nemusela byť svedkom tejto hroznej udalosti. V tom ma uvidel a povedal: "Ahoj, potrebuješ niečo?" No ja som sa nezmohla ani na slovo. Priviedol ma ku lavičke a začal rozprávať svoj príbeh:
Volala sa Niki, celým menom Nikoletta, ale kamaráti ju tak volali. Začali sme chodiť na diskotéky. Ona sa mi veľmi zapáčila a preto som ju vyzval na tanec a neskôr pozval na víno. Na druhý deň sme sa stretli na kúpalisku a tam sme si dali aj prvú pusu. Ja som jej chodieval oproti ku škole, ona mne ku priemyslovke. Boli sme veľmi šťastní. Požičiavali sme si veci a tak... Kamaráti si z nás robili srandu, že sa chováme ako manželia. Keď mi tento príbeh rozprával, bola som veľmi smutná a plakala som, veď nakoniec plakal aj on. Bolo hrozné vidieť chlapca takto plakať, ale on pokračoval ďalej:
Keď mala sedemnásť, chodili sme spolu práve jeden rok, vtedy sme sa aj prvý krát milovali. Jej narodeniny a naše ročné výročie spolu chodenia sme oslávili na chate s jej kamarátmi. Celú noc sme boli spolu a plánovali sme si budúcnosť. Ráno kamaráti odišli a my sme ostali spolu.
Keď Peťo dokončil toto rozprávanie, oči sa mu zahmlievali slzami, spomalil svoju reč a pokračoval o tom, čo sa stalo v osudný deň:
Bolo také teplo ako teraz a my sme sa veľmi tešili na to, ako si pôjdeme niekam do prírody a strávime spolu nádherný deň. Niki bola v ten deň strašné krásna. Večer sa neúprosne blížil ku koncu a my sme sa rozhodli, že zájdeme na diskotéku do vedľajšej dediny. Zábava ubiehala a my sme spolu tancovali celú noc. Keď sa zábava skončila, sadli sme si každý do iného auta. Naposledy sme sa pobozkali. Autá sa na križovatke oddelili a každý sme išli svojou cestou.. Prišiel som domov a išiel som si ľahnúť. V tom zvonil telefón a na druhej strane bola nemocnica, kde mi oznámili, že do nemocnice priviezli ťažko zranené dievča a že si ma praje vidieť. Celou cestou som bežal, otvárali mi dvere a trápne na mňa pozerali. Dobehol som do nemocničnej izby.Vlasy mala ešte od krvi. Len na chvíľku otvorila oči a povedala: " Za všetku lásku a starostlivosť vďačím Vám.
Držal som ju za ruku a hlas, ktorý nepatril tomuto dievčaťu prehovoril: "Nechce sa mi umierať, ale musí to byť... nechce sa mi od teba odísť, veľmi Ťa ľúbim, môj drahý... prines mi niekedy nezábudky, nenechaj môj hrob nikdy prázdny... MILUJEM ŤA... mala som Vás všetkých rada, rodičov...i teba... v jednom živote... nezabudni na mňa... Potom zaspala. My sme museli opustiť izbu. Matka sa zrútila a otec ju so slzami v očiach zdvíhal zo zeme.
Zostal som úplne sám a chcelo sa mi umrieť. Nemohol som tomu uveriť, že moja jediná zomrela. Celý svet mi bol ukradnutý, nechodil som nikam, vykašlal som sa na školu... Každý deň som stál pri jej hrobe, vyčítal som si, že som ju nechal ísť v tom druhom aute. Veď keby išla so mnou, nič by sa jej nestalo.
A tak chodím na cintorín už rok. Prosím ťa, príď sa sem niekedy pozrieť, sme tu sami. Nikdy už nechcem chodiť so žiadnym dievčaťom. Teraz ma nechaj prosím odísť samého. Ďakujem ti... Týmito slovami sa so mnou rozlúčil.
Ešte sme boli spolu niekoľko krát, ale potom odišiel na vojnu. Boli sme dobrí priatelia, ale ani jeden z nás nepomyslel na to, že by sme mohli spolu chodiť. Tak plynul čas a Nike mala na hrobe každý deň čerstvé nezábudky. Sú odo mňa. Je to práve mesiac, čo sa Peťo zabil na aute. Sám, asi schválne... Všetci hovorili, že bol samovrah, ale ja jediná som vedela, prečo to urobil. Bolo to pre neho vyslobodením.
Ležia tu teraz vedľa seba a sú spolu. Ja viem, že sú skutočnými priateľmi mi boli oni. Zostala som úplne sama. Sedím pod lipou a v ruke držím nezábudky. Na kvety padajú bolestivé a horké slzy a ja sa s nimi rozprávam....
Viem že sú so mnou.....
PEŤO A NIKI
